Vyrábať a bohatnúť?

Aby obchodník, podnikateľ alebo prostý jedinec mohol zbohatnúť, musí viac vyrábať a ponúkať na trhu. Taká je prostá logika. Ide to však aj inak? Na jednoduchom príklade dvoch malých chlapcov si ukážeme, nie všetko ide hrubou silou výroby.

Predstavte si krásne zasnežený predmikulášsky večer a detskú radosť v očiach, ktorí sa čistením čižmičiek pripravujú na príchod Mikuláša. Čižmičky sú nachystané, a preto sa s očakávaním vyberú spať. Rodinka chlapčeka Miška je zvyknutá žiť zdravo, preto chlapčekovi (samozrejme v mene a s poverením Mikuláša) zaobstará ovocie. Sú si istí, že Miška potešia. Na druhej strane, rodinka chlapca Jožka je zvyknutá obdarovávať sa čokoládkou. Obaja si ráno nájdu svoje čižmičky plné a ich očká sa rozjasajú radosťou. A o to išlo.

Chlapci sa po nezvyčajnom ránu odoberú aj so svojimi darčekmi do školy. Vytiahnu na lavicu to, čo dostali. Miško je nadšený z ovocia, Jožko zase z čokoládok. Jožko vie, že najväčšie uspokojenie bude mať z prvej čokoládky. Potom by si však najradšej dal kúsok z Miškovho pomaranču a Miško zase vie, že po prvom pomaranči už nebude mať chuť na druhý, naopak, rád by sa ponúkol kúskom čokoládky. A tak uvažujú. Miško ponúkne Jožkovi jeden pomaranč výmenou za jednu čokoládku. Miško samozrejme rád súhlasí.

Obaja sú na tom teraz lepšie, než boli pred smenou. Miškovo uspokojenie z kombinácie pomaranču a čokoládky je oveľa väčšie, než keby zjedol dva pomaranče. To isté platí i pre Miška. Obaja teda zarobili bez toho, aby museli niečo navyše vyrobiť alebo vynaložiť. Pristúpili k jednoduchej smene, ktorá im priniesla zisk – zisk z väčšieho uspokojenia. Bohatstvo teda nie je merané množstvom výrobkov, ale uspokojením z nich. Smena teda zväčšuje bohatstvo sama o sebe. Nepotrebuje k tomu žiadne zväčšovanie množstva produktov – ani pomarančov, ani čokolád.